Kde je pravda, diel druhý
Posilňovanie brušných svalov s vystretými nohami alebo s vystretou chrbticou by som osobne zakázal. Áno, niekto ich môže tak robiť, ak nemá žiadne problémy. Ale ak hovoríme že joga by mala pôsobiť aj preventívne, tak učitelia na joge by mali upustiť od takého druhu posilňovania. Nie to ešte aj propagovania. Asi nemajú dostatok informácií, novších informácií. Stačí, keď má človek také problémy s krížami, napr. blok, že si nevie ani sadnúť na záchod. Potom docení tie zohnuté nohy pri 5 minútovom pokuse vôbec vstať z postele, alebo si ľahnúť. A vtedy pochopí, čo je bezpečná prevencia. Je to proste cez utrpenie získaná skúsenosť.
To je niečo podobné, ako keď niekto robí pluh, halasanu a to bez podložky pod lopatkami. Možno cvičenec necíti žiadnu bolesť v krčnej oblasti a je v pohode, ale neustálym tlakom na túto oblasť v rozsahu, že nevie popritom lahodne dvíhať hlavu pravdepodobne spôsobí časom problém. Ak aj lahodne dvíha hlavu a neustále zväčšuje rozsah zanoženia, môže si vyvolať hypermobilitu. Alebo sviečka či stojka na hlave, širšasana. Ak nepoužíva pri nácviku sviečky podložku pod lopatkami a pri stojke na hlave detailne, trpezlivo a postupne nezapája všetky potrebné svaly v tej oblasti, tak časom bude problém. Sám som si tak vyvolal problém na 15 rokov .
Niektorí učitelia asi nebudú nadšení mojimi názormi. Ozaj, občas sme sa dočítali, prečo sa učitelia nemajú kritizovať. Osobne si myslím, že by sa práve mali kritizovať a mali by získavať názory na seba, ako to vedenie tréningov vôbec robia. Dobrý manažér vo firme si sám pýta názory aj na seba. Ak tak nebudem robiť, tak si začnem namýšľať aký som dobrý a neomylný, čiže pre moje ego ako voda na mlyn. Vždy sa nájde niekto, kto je lepší, aspoň v určitej oblasti, aj žiak. Vynikajúce je, ak sa učiteľ začne učiť už aj od svojho žiaka, čiže učiteľ je pružný, psychicky pružný. Výhovorka, že starého koňa už neprerobíš je tiež jeden z názorov.
Ako tréner či učiteľ hathajogy aj ja som mal problémy s telom. Hoci som si to výraznejšie doriešil, zaiste sa zasa niečo objaví. I iní učitelia, uznávaní učitelia jogy majú problém s kolenami, bedrovými kĺbmi, platničkami, chrbticou, niekedy prišlo až ku implantátom. Asi sa k nim nedostali zavčasu tie správne informácie. Možno to súvisí aj s tým, že striktne realizujú názor, že učiteľ sa má venovať cvičencom a že nemá cvičiť. Keď už potom nemajú čas alebo chuť pracovať na sebe, čiže aj aktívne cvičiť mimo času učiteľovania, tak sa problémy budú zväčšovať. Ja počas vedenia cvičení aj aktívne cvičím, čiže využívam čas. V niektorých japonských školách bojových športov tréner raz ukáže a popíše cvik a potom už vôbec nerozpráva. Je na cvičencovi, koľko dá do toho svojej fyzickej a psychickej činnosti. My európania sme dosť ubrblaní, dokola a dokola vysvetľujeme. Vraj si to cvičenci žiadajú. No tí, čo to berú iba pasívne, tak asi áno. Mňa vyrušuje, ak sa mám na niečo sústrediť a neustále prichádzajú ďalšie a ďalšie informácie. Dokonca aj muzika ma vyrušuje. Kto zažil hĺbkovú relaxáciu či meditáciu, tak zistil, že už tie ďalšie zvuky sú rušivým elementom. Myseľ sa nevie kvalitne sústrediť na dve veci naraz.
Takže kde je pravda? Kritizovať, alebo nekritizovať učiteľov, má sa učiteľ učiť od žiaka, hoci sa to u nás moc nepestuje, nech učiteľ na cvičení aj cvičí, alebo nie? Ohromne ma oslovila jedna myšlienka, že vraj v niektorom ašrame v Indii učiteľ žiakovi perie veci, aby sa žiak mohol čo najviac venovať sebe. V našich pomeroch pravdepodobne nepredstaviteľné.
REGENERÁCIA. Nikto nevymyslel nič lepšie ako spánok. Spáva však každý, ak máme deficit, každý to znáša inak. Ideálne je, ak si deň rozdelíme obedňajšou siestou aktívnym spánkom na 20-40 minút. Potom dokážeme pracovať už zavčasu ráno a dá sa ešte aj večer. V našich podmienkach sa obedňajšia siesta u pracujúcich nerealizuje. Sú však i ľudia, ktorí cez obed nevedia a niektorí ani nechcú spať, zdá sa im to strata času. Potom však chodia spávať zväčša so sliepkami, chcem povedať, že večer už sú „zhasnutí“. Takže kde je pravda, spať cez deň keď sa dá, alebo nespať?!
Sú rôzne formy regenerácie. Najobľúbenejšie sú tie, kde prijímam pomoc zvonku, napr. masáž, vodoliečba, muzikoterapia a veľa ďalších. Pomoc zvonka prijímam aj keď očakávam pomoc od lekára, liečiteľa a pod. Pomoc zvonku by som nepodceňoval. Veľmi dôležitá však je aj pomoc vlastná, nikto nedokáže spoznať moje tele lepšie, ako ja sám. Či na úrovni fyzickej, psychickej, emocionálnej, duchovnej, spirituálnej. Najťažšie je začať meniť vzorce, postoje, čiže to, čo mám geneticky dané, alebo čo som získal výchovou, prostredím a pod. Zdá sa, že na úrovni tela je to ľahšie ako na úrovni psychiky. Ale to iba v niečom. Ľahšie si budujem silu, rýchlosť, vytrvalosť, ako uverím tomu, že problémy s kĺbmi, či chrbticou si môžem začať riešiť zväčša aj sám, že tam netreba hľadať žiadne tajomno. Viac krát som počúval v televízii lekárov či ortopédov. Vyjadrili sa, že asi 80% operácií kolien, bedrových kĺbov či chrbtice je zbytočných. Telo nám nevie slovne povedať, či nás kopnúť, ak niečo nerobíme správne. Naznačuje to cez boliestky a ak si to nevšímame, zvýši intenzitu bolesti. Ak sme aj naďalej nevšímaví, nastane silný chronický problém a až tam začína mať opodstatnenie chirurgický zákrok. V našom zdravotnom systéme lekári zväčša neriešia, prečo problém vznikol, napr. problém s kolenom, bedrovým kĺbom, platničkami. Myslím, že to je aj biznis a zle nastavené zdravotníctvo. Po infarkte ma napríklad nikto neinformoval, prečo to asi vzniklo. Ak sa raz vymení nejaká časť tela za umelú, tak tá sa nebude telu prispôsobovať, ale telo sa musí začať prispôsobovať implantátu. A problémy väčšinou pokračujú.
Pokračujú preto, že nastal skrat v informáciách, resp. som potrebné informácie nedostal. Nedozvedel som sa, že problém začal pri vyosovaní. Mne otec ako malému chlapcovi hovorieval, aby som „nečamblal, nešmatlal“. Pamätám si, že som mával ľavú obuv na vonkajšej hrane na päte viac zošúchanú, mal som zlú mechaniku pohybu.