Niečo o mne
Webovú stránku mám už vyše 30 rokov. Až teraz som sa rozhodol, že niečo napíšem o sebe, v roku 2024. No nie systematickým, chronologickým vypísaním získaných oprávnení, absolvovaní kurzov, pobytov.
Tím, ktorým sa nechce čítať nižšie uvedené, tak prajem, aby by sa vám darilo osvojovanie si aj všímania si. No nie iba okolia, ale aj seba. Teda, kiež sa vám darí zušľachťovanie tela a mysle a kiež je to v rovnováhe.
Volám sa Ján Mitúch, bývam v Nitre od roku 1986, narodil som sa v roku 1957 v Radave, okres Nové Zámky.
Fyzická námaha mi bola daná do vienka. Od malička som prešiel v podstate všetkými športami. Ako 14 ročný som sa začal venovať hlavne karate ako samouk a ako 19 ročný som napokon cvičil pod rôznymi trénermi. Vyštudoval som vysokú školu banskú v Ostrave. Predstavte si, no úplne mimo fachu, teda nie to, čo ma bavilo a čo som chcel v skutočnosti robiť. Malo to svoj prozaický dôvod. Keď som videl na gymnáziu učiteľa telesnej výchovy, s akou nechuťou už robí tretiu rozcvičku, tak som si povedal, že nepôjdem na fakultu telesnej výchovy, že to čo ma baví, že ten šport si budem robiť radšej ako koníčka. A tak som celý život, od 26-tich rokov robil popri rôznych zamestnaniach, ktorými som prešiel, taktiež aj trénera.
Nakoľko som mal koníčka bojové športy, tak som začiatkom 90tich rokov zriadil maloobchod, veľkoobchod a krajčírsku dielňu na bojové športy a army shop. Z toho sme žili, no keď sa objavili lacné výrobky z Pakistanu a Číny, tak som veľkoobchod a krajčírsku dielňu po 10tich rokov zrušil, nedalo sa tomu konkurovať.
Aj v bojových športoch som postupne prešiel cez rôzne štýly. Trénerské a rozhodcovské licencie rôz- nych stupňov som okrem karate postupne robil aj na kickbox a sebaobranu, hathajogu a streľbu. Licencia maséra bola k širšiemu poznávania tela bola už iba samozrejmosťou.
Nikdy som nemal rád násilie, agresivitu, ubližovanie. Temperament ako taký, vrodené vlastnosti sa odstrániť nedajú, čiže netreba s tým bojovať. No zistil som, že s egom a so stereotypmi sa dá pracovať, sú na to rôzne metódy a formy. Že sa dá pracovať s telom to je pre väčšinu z nás pochopi-
teľnejšie a jednoduchšie. Sú osoby, ktoré akosi stále hľadajú iba pomoc z vonku. Či už od lekárov, masérov, fyzioterapeutov a pod. Avšak nikto nemôže moje telo poznať lepšie, ako ja sám.
Takže, ak si nezačnem aj sám pomáhať, tak výraznejšie zlepšenie, hlavne dlhodobejšie sa pravdepodobne neobjaví. Nevedomosť s lenivosťou nevedie k posunu.
No ale prečo treba voliť iba jednoduchšiu cestu, čiže pomoc čakať iba zvonku?! Myslím si, že čím ťažšie niečo človek získa, tým to má preňho väčšiu hodnotu. Hovorí sa, že človek sa posúva iba cez bolesť, utrpenie, teda mal by sa. Ja mám najlepšieho lekára na svete. A tým je bolesť či utrpenie. Telo ma nevie kopnúť do zadku, ak nekonám správne.
V hrubých rysoch sú tri druhy bolesti, napr. v mechanike pohybu (ale nie len tam). Ak nerešpektujem prvú najľahšiu bolesť na telesnej či psychickej úrovni a nepričiním sa o jej odstraňovanie, tak nastupuje zvyčajne druhý stupeň bolesti. A tá bolesť nás dokáže už výraznejšie odstaviť od činností, ktoré som vykonával. Ak sa ani potom nezobudím, tak tretia bolesť môže spôsobiť už chronické problémy. Minimálne ma už úplne odstaví v činnosti. Opäť opakujem, že je to jedno, či je tá bolesť na fyzickej či psychickej úrovni. Niečo na tom asi bude. Keď mi nič nie je, všetko v pohode funguje, tak ani nepotrebujem vyvinúť väčšiu aktivitu. Človek je od prírody tvor lenivý, teda telo. Keď hlava nerozhodne, telu to je v konečnom dôsledku jedno. Dokonca niekedy hovorím, že samotné telo by nás z nečinnosti priviedlo minimálne do skazy, keď hlava nerozhodne.
Takže pri bojových športoch som postupne začal prenikať i do jogy. Dynamika, určitá agresivita, súťaživosť v bojových športoch, a hlavne stresy v podnikaní potrebovali protipól, teda stišovanie sa. Nenašiel som lepší liek, nech som hocikoľko a hocijako hľadal, vždy ma to smerovalo k joge ako takej. Pozoroval som, všímal si, či uvedomoval, že inej cesty niet, keď som chcel plnohodnotne fungovať podľa mojich predstáv. Čiže okrem zušľachťovania tela bolo treba výraznejšie začať aj so zušľachťovaním mysle.
Aj v joge ako takej je viacej druhov, štýlov, tiež poplatných aj komercii. Neodsudzujem žiaden štýl, avšak niektoré majú málo spoločné s celostnou jogou. Zvyčajne sa jedná iba o fyzické cvičenia, o morálnych, etických pravidlách a o zdokonaľovaní sa aj na jemnohmotnejších úrovniach , napr. o práci so zušľachťovaním mysle sa tam akosi nehovorí. Ale hlavne, nech je človek činný.